Hrbenie sa, zlé držanie tela a bolesť chrbta môžu indikovať Scheuermannovu chorobu

Nikdy nezabudnem na moje prvé skutočné uvedomenie si svojho „hrbu“. Pozeral som video z letného tábora keď som mal 13 rokov. Na videu som sa žoviálne rozprával s novými kamošmi z tábora a po prvý krát som si naozaj všimol, že mám neskutočný hrb na chrbtici. V zrkadle to nevyzeralo tak zle, aké to bolo z pohľadu iného človeka.

Prvé bolesti chrbtice a nervové vystreľovanie bolesti do brušnej dutiny začalo u mňa okolo 16-teho roku života. Vtedy som sa pár dní nevedel pohnúť z postele. Tá sa mi opakovala v pravidelných intervaloch.

Aktívne som hrával hádzanú 10 rokov do svojho 18-teho roku života. Potom som 2 roky robil thajský box a neskôr len posilňovanie vo fitness centre. Tam som zistil, že klasický kulturistický tréning mi kumulatívne ubližoval najviac. (Dnes viem, že dobre vyvážený silový tréning je nápomocný.)

V 22. roku života som si preťažil chrbticu počas praktickej hodiny pri predmete vzpieranie na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. Odvtedy sa mi začali kaskádovito kumulovať problémy v tele. Začalo to nevinne „chrúmaním“ v ramene a nestabilitou lopatky (samozrejeme diskomfort a opakované bolesti v chrbtici som cítil celý život) až to dopadlo tak, že ma bolela chrbtica pri všetkom aj po behu na 2 kilometre ľahkým tempom a stále sa to zhoršovalo.

Prvý krát som slovo Scheuermann počul až počas absolvovania školenia DNS – Dynamická neuromuskulárna stabilizácia podľa prof. Koláře, kde mi povedala lektorka, že mám pravdepodobne Scheuermanna. Na školení som sa kvôli svojej tuhej a ohnutej chrbtici nevedel dostať do cvičiacich polôh a bránica nefungovala tak, ako mala. Popravde, lektorka si so mnou nevedela dať rady. Vtedy som mal 24 rokov a už som 2 roky hľadal spôsob, ako si napraviť chrbticu. Po tomto školení som si spravil Adamsov test a RTG snímok. Oba testy mi vyšli pozitívne na „Scheuermanna“. Stále som nechcel prijať toto zistenie. Pokračoval som v investovaní času a peňazí do štúdia a experimentovania. Ešte niekoľko rokov mi trvalo prijať fakt, že nikdy nebudem mať rovnú chrbticu (ak teda nepôjdem na operáciu). Časom som pochopil, že je vždy lepšia ohnutá chrbtica bez bolesti, ako rovná s bolesťami.

Operáciu odmietam v prípadoch, že sa dá zbaviť bolesti cvičením a po operácii je možno chrbtica napriamenejšia, ale pohyblivosť je v nej horšia. Opotrebovávanie priľahlých segmentov sa ešte zhorší. Cvičiť správne pre silnú chrbticu musíme aj po operácii, a ešte k tomu s nainštalovaným cudzím telesom v chrbtici.

Naďalej som experimentoval s konceptami zaoberajúcimi sa zdravím chrbtice a držaním tela ako DNS, SM – systém, Functional Patterns, MT- Performance, Flobility a navštevoval fyzioterapeutov a ortopédov, absolvoval rôzne tréningy so skúsenejšími „posturálnymi“ trénermi. Pri každej metóde som narazil na limit. Hlavne pri takejto štrukturálnej vade funguje kaskádový efekt, ktorý by som vyjadril frázou: „Niečo získaš a niečo stratíš.“ Problém nezmizne, ale presunie sa na ďalšie časti tela.

V konceptoch mi chýbala hlavne aplikácia do športu a bolesti chrbta som mal po každom športovom výkone. Hlavne som necítil dostatočnú stabilitu trupu, o ktorú by som sa mohol v športe a v bežnom živote oprieť.

Počas rokov experimentovania som vytiahol z každého konceptu čo na takúto chrbticu funguje. Prakticky stále pokračujem v experimentovaní a štúdiu, aby som systém vylepšil. Paradoxne mi veľmi pomohli aj športové metódy ako EXOS, CFSC , FMS, ktoré zaraďujú do systémov najnovšie poznatky od svetových odborníkov na chrbtice, ortopédov a fyzioterapeutov. Najviac mi však pomohlo pochopiť ako funguje chrbtica školenie McGill – method, ktorú vytvoril Dr. Stuart McGill. Jeho knihy a semináre veľmi odporúčam pre pochopenie mechaniky chrbtice.

Je mi jasné, že bežný človek nemá také možnosti, aby sa do tejto problematiky vedel ponoriť do takejto hĺbky. Preto som rád, že sa v tomto článku môžem podeliť o veci, ktoré mi výrazne zvýšili kvalitu života a dnes môžem športovať bez bolesti . Dokonca behať ultramaratóny, po ktorých ma bolia nohy, a nie chrbtica 😊 . Veru, v to som vo svojich najhorších obdobiach ani nedúfal.